POSTPANDEMICKÝ SVET

"Destruction after all is a form of creation."

The Destructors― Graham Greene

POSTPANDEMICKÝ SVET VNÍMAM AKO SVET PLNÝ MOŽNOSTÍ.
Napriek nesmiernemu dosahu Covidu 19 na veľkú časť ľudstva, musím konštatovať, že jeho prítomnosť ma nepostihuje tak ako som očakávala. A aj napriek tragédiám, ktoré zapríčinil za posledné dva roky ho skôr vnímam ako reset naších doterajších životov, ako príležitosť k prehodnoteniu priorít.
Éra Covidu 19 nás prinútila premýšľať nad budúcnosťou, žiť ňou, obávať sa jej. Túto fázu vnímam ako "prípravu" na zmenu, resp. prechodový rituál. Ako hranicu, ktorá však nemusí byť tak očividná. Východisko cítim v sile globalizácie, ktorá by mohla naštartovať ochromenú ekonomiku ale aj zdravotníctvo.

AJ V ZDÁNLIVO NESLOBODNEJ DOBE SA MÔŽEME CÍTIŤ SLOBODNE.
V počiatkoch druhej koronavírovej vlny sa mi vyskytla neopakovateľná príležitosť pracovať na archeologickom výskume. Po čase som pochopila, že sme akýmsi ostrovčekom slobody uprostred opatreniami zaťaženého mesta. Nemali sme povinnosť nosiť respirátori. Pracovali sme vonku na očiach verejnosti a v skupinách. Bola to istá rebélia, ktorú nám okoloidúci často závideli.
Pri pohľade na fotografie Vladimíra Bartoša vnímam podobný pocit voľnosti. Tento nesmierne húževnatý a náruživý fotograf, dobrodruh, pedagóg žil na pomery socialistického Českoslovenka nesmierne nezávisle. Nejeden sused mu mohol závidieť, že precestoval takmer celý svet. Okrem toho ma zaujala aj istá spolunáležitosť a pocit blízkosti, ktorý vo mne vyvolávali jeho fotografie vzdialených horizontov. Opantal ma falošný pocit "deja vu". Akoby som po celé tie roky cestovala s ním len som si to neuvedomila. Cítim dostupnosť doposiaľ nedosiahnuteľných krajín a vôňu nového sveta, ktorý mi pripadá byť jasnejší a prívetivejší. Vedie ma nádej. Spoločne s odhodlaním a vierou vieme meniť zajtrajšok.
Pán Bartoš ma naučil vnímať každý deň ako nový začiatok, ako príležitosť, ako potenciál, ktorý môžeme nájsť len sami v sebe.

MEMENTO MORI
Medzi "potenciál" pandemickej doby by som zaradila aj schopnosť vyrovnávať sa so smrťou. Dobové "memento mori" sa nám rokmi postupne vzďaľuje. Odvykli sme si žiť život s večne prítomnou pravdepodobnosťou smrti. Možno nám práve covid 19 poskytne možnosť prijať túto skutočnosť a uvedomíme si viac jej nezvratnosť ale aj prirodzenosť. Vyrovnaním sa s večným kolobehom života sa naučíme život užívať naplno. Verím, že práve postcovidový svet nás naučí žiť, pre prchavosť momentu. A prijatím onoho mementa sa oslobodíme od všetkého malicherného a materiálneho.

ČO OČAKÁVAME OD SVETA PO COVIDE ?
Vidíme tento svet v pozitívnom svetle alebo sa tejto predstavy desíme ?
Čo to o nás vypovedá? Aká bude postcovidová spoločnosť?

Samotné médium fotografie odkazuje na minulosť. Je preto očakávateľné, že sa na fotografie pozeráme s určitou nostalgiou. Súčasná doba nás núti uvažovať dopredu, špekulovať, plánovať. Je preto ťažké sústrediť sa na prežívanie efemérneho "tu a teraz". Minulosť nám je vždy pocitovo bližšia. Naša budúcnosť bude raz niekoho minulosťou. Kolobeh času, jeden život zhrnutý v niekoľkých fotografiách. Môže byť ale Bartošova minulosť mojou budúcnosťou ? 

"Tak tedy naučil ses otvírati oči dokořán,

aby pohltily prázdno,

za kterým už je

jen Bůh."

"A dej mi sílu unésti všechno,
co změnit nemám sil.
Odvahu, abych to, nač stačím na tomto světě pozměnil.
A také moudrost abych znal a od sebe to rozeznal."

Jan Skácel

Jakub Deml

"Ať naděje, raděj je.."

Žižla ―Midi Lidi